Moje pocity boli asi takéto. Vytočila som 159 a po nejakej dobe, prišlo policajné auto s takým tým vozíkom pre psov. V prvej chvíli Vás napadne, snáď toho prestrašeného psíka nestrčia tam. A realita? Áno strčia a Vy sa pozeráte na tie jeho očká ako sa na Vás dívajú s otázkou, prečo ma aj ty dávaš preč? To všetko je ešte nič. Naozajstné prekvapenie príde vtedy, ak vidíte to miesto kam putuje to malé stvorenie ktoré vôbec netuší čo sa deje. Veľa Prešovčanov ani len netuší akú má ich mesto karanténnu stanicu. Niekedy sa tak zamyslím a predstavím si, že som to malé šteniatko,ktoré sa zrazu ocitne na ulici. A keď si predstavím že ma dajú do chladnej, vlhkej miestnosti k ďalším asi piatim psom, ktoré nepoznám a neviem ako na mňa zareagujú, tak strach sa stupňuje závratnou rýchlosťou. Jediné šťastie čo takého psíka postretne v tejto situácií je to že sa oňho postarajú dobrovoľníci. Vo vyspelých krajinách je dobrovoľníctvo naozaj cenené a mesto sa snaží týmto dobrovoľníkom napomáhať . Naši dobrovoľníci sú zväčša deti a mládež. Ak mám byť naozaj úprimná prekvapuje ma že títo ľudia berú dobrovoľníctvo v karanténe naozaj vážne a zodpovedne. Pravidelne chodia venčiť, upratovať a starať sa o pohodu vyhodencov. Poviem Vám strašne ma bolí to, že títo dobrovoľníci si najviac prajú to, aby tieto psie dušičky mali dočasný domov na lepšej úrovni a mesto na to úplne kašle. Tieto deti si obľúbia psíkov a tešia sa keď si nájdu nový domov, ale žiaľ vidia týchto psov aj umierať a to hlavne kvôli tomu, že sú v zlých podmienkach a v infekčnom prostredí. Prečo?! Prečo nás najvyšší nechcú vyslyšať, keď žiadame iný priestor a žiadame o spravovanie karantény. Nemalo by to byť tak, že mesto by malo byť rado, že mladí ľudia chcú prevziať zodpovednosť a že namiesto vysedávania s vínom v ruke sa venujú dobrovoľníctvu. Stále verím že sa nám to raz podarí, ale poviem Vám niekedy ma chytí strašná bezmocnosť... Najradšej mám výrok "Vyspelosť spoločnosti sa meria schopnosťou postarať sa o tých, ktorí to nedokážu urobiť sami". Myslím že táto veta hovorí za všetko. Keby aj tí vyššie postavení dospeláci, mali také srdiečka ako decká ktoré chodia pomáhať, tak verím že všetko by sa dalo, lebo keď sa chce tak sa dá.To čo žiadame nie je pre nás, ale pre tých čo o pomoc sami požiadať nedokážu.
Som naozaj rada, že aj v dnešnej dobe existujú mladí ľudia, ktorí dajú prednosť dobrovoľníctvu a trávia svoj voľný čas plnohodnotne... Ak chcete mať plnohodnotný život, pomáhajte ľudom a zvieratám ,uvidíte ako Vám to naplní život šťastím.